S ohľaduplnosťou ďaleko nezájdeš

Keď som sa vlani začiatkom novembra dostal po prvýkrát na stránku „Za 1cent“, myslel som si, že vydražiť napríklad televízor, mobilný telefón, sadu pneumatík a podobne, nebude až taký veľký problém. Najmä potom, čo sa mi podarilo krátko po sebe  trikrát v dražbe uspieť. Hoci musím priznať, že hodnota vydražených predmetov predstavovala iba zopár desiatok eur. Posmelený drobnými úspechmi odhodlal som sa pustiť aj do tých náročnejších dražieb. Veď nový televízor by sa mi zišiel ako soľ. Ten starý si za pätnásť rokov už svoje odslúžil. Lenže môj sen o novom televízore sa začal veľmi rýchlo rozplývať. Po prvej neúspešnej dražbe nasledovala druhá, tretia… Až kým mi nedošlo, že s tými svojimi bidmi, rátanými na stovky, veľa vody nenamútim.

Rozhodol som sa preto urobiť rázny rez. Dám si pauzu, našetrím nejaké – tie eura, kúpim si aspoň dve tisícky bidov a potom to roztočím. K tomuto kroku ma viedla aj skutočnosť, že s blížiacimi sa sviatkami sprvu celkom nenápadne, no postupne čoraz rýchlejšie, začali ceny vydražených predmetov stúpať. Niet sa čo čudovať. Dražiacich, ktorí chceli za lacný peniaz získať hodnotný darček pre svojich najbližších, pribúdalo ako maku. Vydrž, chlapče, upokojoval som sa a zároveň posmeľoval v duchu. Všetko prehrmí a potom príde tvoj čas. To som ešte netušil, ako veľmi sa mýlim.
Už je dávno po sviatkoch, ale čo je oveľa horšie, aj po mojich bidoch, na ktoré som úporne šetril. A nebolo ich až tak málo. Rovné dve tisícky. Za necelé tri hodiny od začiatku dražby bolo po nádejach. Z účtu sa mi škerila do „ksichtu“ nula. A tak môžem naďalej len pokojne snívať o novom televízore, ktorý by skrášlil moju obývačku. Pritom nemám prehnané nároky. Vôbec by to nemusel byť jeden z tých väčších, napríklad so 42 – palcovou obrazovkou. Stačil by mi už aj ten s 32 – palcovou. 
Čím ďalej, tým viac mi vŕta v hlave, kde sa stala chyba. Veď všetko som mal tak pekne premyslené. Možno som si až príliš zobral k srdcu „10 prikázaní a krokov k víťazstvu“, ktoré na tomto blogu zverejnil pred časom nejaký recesista. Jedno z nich znelo: Nekradni predmet, o ktorý niekto bojuje od samého začiatku.  Myšlienka sama o sebe veľmi ušľachtilá. Lenže ako som sa presvedčil na vlastnej koži, nikto sa ňou neriadi. Ušľachtilosť a ohľaduplnosť sa už v dnešnom svete nenosí. Ak chcete vyhrať, pýtam sa kto by nechcel, musíte obrazne povedané kráčať cez mŕtvoly. City v dražbe jednoducho nemajú miesto. Ak im podľahnete, stávate  sa príliš ľahkým sústom pre dravcov, ktorých je tu neúrekom. A či sa to niekomu páči alebo nie, som presvedčený, že s poctivosťou to ďaleko nedotiahnete. Kto chce brať ohľad na iných a robiť zo seba samaritána, pokojne môže zabudnúť na to, že si z nejakej dražby odnesie trebárs televízor, fotoaparát či notebook. 
Raz darmo. V dražbe je to podobne ako v živote. V drvivej väčšine prípadov vyhráva vždy silnejší. V našom prípade ten, kto má dostatočný kapitál na nákup veľkého množstva bidov. Pripúšťam, že výnimky potvrdzujú pravidlo a určitú rolu môže zohrať aj šťastie. Ale na to sa ja osobne spoliehať nechcem a ani nebudem. Z doterajších skúseností viem, že zrejme nepatrím k tým vyvoleným. Sudičky pri mojej kolíske boli zrejme skúpe. Škoda.

Author: wellbid

Share This Post On

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.